Každý človek má takú hodnotu, koľko toho vie... bez ohľadu na to, či je nepočujúci alebo počujúci. Žijeme vo svete, v ktorom sa každý uplatňuje podľa svojich možností a schopností. Zvýšeným nárokom sa nevyhnú ani tí, ktorí žijú vo svete ticha. Svet ticha však neznamená byť len ochudobnený o zvuky, ale znamená aj odlišné myslenie, chápanie sveta a seba samého v ňom. Podklad myslenia sa formuje v detstve a napĺňa sa v dospelosti. Preto spôsob ako ovplyvníme myslenie dieťaťa s poruchou sluchu, hrá v „réžii“ života „rolu“, ako si udržať ľudskú dôstojnosť.
Žijeme vo svete, v ktorom sa každý snaží dorozumieť komunikačnými formami, ktoré ovláda. Čo však robiť vtedy, keď sa nevieme dorozumieť? Vtedy človek myslí na to, čo nevie. Ak počujúci hľadá spôsob, ako sa dorozumieť s nepočujúcim, väčšinou sa v ňom odohrávajú rôzne myšlienky, ako vyriešiť tento problém. Na to by mali myslieť aj nepočujúci a snažiť sa pomôcť prekonať túto bariéru.
Aj odborná verejnosť si myslí o svete ticha rôzne. Či už počujú alebo nie. Každý má právo myslieť po svojom tak, ako to vidí on. To však ešte nemusí byť prekážkou pre vzájomnú výmenu názorov. Naopak. Iné myslenie a myslenie iných by nás malo motivovať k tomu, aby sme urobili niečo pre nepočujúcich, ale aj pre počujúcich.
„Myslím“ vzniklo práve preto, aby pomohlo vnímať a chápať vzájomný svet oboch strán. Na to, aby to človek dosiahol, je dôležité poznávať a získavať skúsenosti a vedomosti iných, aby sa myslenie človeka stále rozširovalo. Pretože každý človek ma takú hodnotu, koľko toho vie...
...ale to sme už povedali na začiatku.
Myslím - centrum kultúry Nepočujúcich